Poľovníctvo na Slovensku

Slovenský kopov sa na území Slovenska choval niekoľko storočí, hoci nie presne v dnešnej podobe.
V minulosti sa poľovníci zameriavali predovšetkým na jeho poľovnícke vlastnosti hlasito a vytrvalo prenasledovať zver, prípadne ju zastaviť a držať na mieste i niekoľko hodín. Jednotný štandard, výška, sfarbenie boli iba druhoradé, nevýznamné vlastnosti. V porovnaní s dnešným kopovom sa uprednostňovali skôr vysokonohí a telesne silnejší jedinci. Prvé písomné zmienky o kopovoch sú zo 17. - 18. storočia a zakazuje sa v nich kríženie s inými psami ( Slimák 1964 ). To naznačuje , že už vtedy boli snahy o zachovanie čistoty rasy kopova a dôvodom bolo isto jeho vynikanie nad ostatné plemená.

 

 

K jednotnému typu chovu kopova sa na Slovensku prikročilo okolo roku 1915 a týkalo sa najmä sfarbenia. Ustálenie výšky na 50 cm si neskôr vyžiadali zákony a nariadenia, zakazujúce duriť zver vysokonohými duričmi. Za začiatok novodobého šľachtenia kopova možno požadovať rok 1936, v ktorom bol usporiadaný prvý chovný zvod kopovov v Banskej Bystrici. Na ňom a postupne aj na ďalších vybrali prvých chovných jedincov pre budúci kontrolovaný chov. Neboli to však iba chovné zvody. Viacerých jedincov vyberali aj náhodne , čo pretrvávalo ešte niekoľko rokov po skončení druhej svetovej vojny. Prvé zápisy do plemennej knihy a vydávanie rodokmeňov začalo od roku 1940, kedy bola založená Slovenská plemenná kniha psov. Už vtedy bol vypracovaný štandard len málo sa líšiaci od dnešného. Od začiatku cieľavedomého chovu slovenského kopova v roku 1936 prešiel jeho vývoj niekoľkými etapami. Prvý významný medzník už v začiatkoch šľachtenia spočíval vo výbere genotypovo vhodných jedincov pre budúci kontrolovaný chov.

 

Druhá etapa šľachtenia kopova spočívala v selekcii potomstva a výbere najvhodnejších potomkov, ktoré prenášali požadované vlastnosti. Túto etapu môžeme nazvať aj etapou overovania genotypu rodičov a následne aj potomkov. Do tretej etapy prechádzal chov postupne, keď už dochádzalo iba k vzájomnému kríženiu vybranej populácie. V tomto období sa už do chovu nevyberali noví jedinci neznámeho pôvodu a populácia sa začala postupne stabilizovať. V tejto etape dochádzalo k vzájomnému prenikaniu génov a všetky jedince sa stávali do určitej miery príbuznými.. Súčasne s prebiehajúcou selekciou dochádzalo k zužovaniu jej genetickej variability, hoci celková početnosť populácie narastala. Základ dnešného chovu vychádza z 26 jedincov, vybraných v prvej etape šľachtenia. Niekdajších 14 psov a 12 súk vytvorilo súčasnú širokú chovateľskú základňu. Mnohé nesú mená svojho pôvodu, prípadne meno svojho majiteľa, rozhodne však stoja na špici šľachtiteľskej práce. Rodičmi Tambora z Dunajca, prvého chovného kopova z kontrolovaného spojenia bol pes Brok Havran a suka Diana Havran. Po ňom nasledovala veľká séria jeho priamych potomkov, medzi ktorými bol napríklad Drak spod Líščieho vrchu, Útok Krnáč, Norman Sobrana a ďalšie. Kontrolovaný výber v roku 1953 ako posledný ukončil pes Zahraj Ilavský. Ich spojením sa uzatvára veľká etapa prvotného výberu psov a súk do chovu. Uplynulo veľa rokov šľachtiteľskej práce, kým sa podarilo dosiahnuť ustálenosť plemena. Po dvadsiatich siedmich rokoch šľachtenia FCI schválila navrhnutý štandard kopova a zároveň boli splnené podmienky pre jeho zapisovanie do plemennej knihy.

Pri stanovovaní cieľov ďalšieho chovu treba vychádzať z doterajšieho vývoja kopova. Plemeno musí spĺňať všetky podmienky, potrebné pre jeho praktické poľovnícke využitie s jeho nenapodobiteľnou špecializáciou duriča. Treba si uvedomiť, že nikde na svete niet obdoby tohto plemena a že jeho doplnenie , či tzv. občerstvenie krvi je možné len z domáceho chovného materiálu. Otázke šľachtenia a udržania chovu slovenského kopova treba venovať takmer profesionálnu starostlivosť, sledujúcu nielen udržanie vysokej pracovnej a exteriérovej stability, ale aj zachovanie dostatočnej genetickej diverzity populácie pre jej trvalé zachovanie . Je to naše naše národné plemeno a to si zaslúži náležitú pozornosť.

Zdroj : Slovenský kopov v poľovníckej praxi. Krátené.

 

 

 

Vždy čierny s hrdzavohnedým až mahagónovým pálením na pyskoch, nad očami, vnútornej strane ušníc, končatinách, spodnej strane chvosta a na zadku. Ľahšej stavby tela, ale pritom pevnej kostry obdĺžnikovitého tvaru. Výška súk v kohútiku 40-45 cm, psov 45-50 cm. Srsť stredne dlhá s hustou podsadou.

Odvážny temperamentný pes, dostatočne silný, prispôsobený pre vnikanie do lesných húštín. Dokáže niekoľko hodín hlasito sledovať čerstvú stopu. Vyniká smelosťou a vytrvalosťou. Má výborný čuch a neobyčajne vyvinutý orientačný zmysel.

Prednostne sa používa na lov diviačej zveri ako durič. Vhodný je na individuálny aj spoločný lov, prehľadáva malé aj veľké húštiny. Ako durič pracuje na veľkom priestore. So záujmom hlasito sleduje aj stopy inej zveri ( jelenej, danielej, muflonej, srnčej, zajačej, medveďa, rysa, líšky, mačky... ). Osvedčil sa aj na dohľadávanie postrelenej zveri. Vhodný je do podhorských a horských revírov, ale aj do rovín. Osrstením vyhovuje aj pre poľovanie na snehu.

Primerane veľká

vždy čiernej farby, primerane veľký, nozdry mierne otvorené, koniec nosa mierne zašpicatený. Nos rovný, v pomere k lebke primerane dlhý, nie príliš široký. Pysky sú kratšie, priliehajúce, neprevísajú, sú tenké so zreteľným kútikom. Čeľuste : pravidelné, pevné, s dobre vyvinutým úplným chrupom. Lebka : mierne zaokrúhlená na temene, obdĺžnikového tvaru, zreteľné nadočnicové oblúky. Badateľná čelná ryha s hmatateľným tylovým výstupkom. Čelový sklon asi 45 stupňov. Smer pozdĺžnych osí nosového chrbta a lebky je približne rovnobežný. Oči : prezrádzajú živosť a odvahu. Sú hlbšie vsadené, tmavé, mandľovitého tvaru. Očné viečka sú vždy čierne.

Dobre nasadený, nesený v uhle asi 135 stupňov, kratší, svalnatý, bez voľných záhybov kože.

Plece a rameno kratšie, dobre vyvinuté a svalnaté. Ramenný uhol tvorí asi 110 stupňov. Predlaktie smeruje kolmo dolu a je suché. Zápästie je krátke, záprstie taktiež kratšie, mierne sklonené. Labka je oválna, prsty dobre klenuté. Pazúry vždy čierne a silné. Vankúšiky na labkách vždy tmavé, dobre vyvinuté.

Hruď široká, dobre vyplnená. Hrudník stredne hlboký, mierne široký a dlhý. Rebrá oblúkovité, šikmo nasadené. Chrbát rovný, stredne dlhý. Bedrá kratšie, dostatočne široké, pevné, svalnaté. Brucho a slabiny mierne vtiahnuté. Zadok kratší, stredne široký a zaoblený.

Stehno dostatočne široké, primerane dlhé a svalnaté. Holeň široká, primerane dlhá, dobre osvalená. Päta asi 15 cm vysoká, mierne široká. Pätový uhol asi 150 stupňov. Priehlavok a predpätie je dlhé asi 8 cm. Smeruje mierne dopredu. Je bez vlčích pazúrikov. Labky oválne, prsty uzatvorené a dobre klenuté. Vankúšiky prstov dobre vyvinuté, tmavej farby.

Nasadený o niečo nižšie, ako je rovina chrbta, primerane silný, ku koncu sa zbiehajúci. Siaha po pätový kĺb. V pokoji je nesený zvisle dolu, v akcii šabľovito hore v uhle asi 150 stupňov.

Srsť je 2 až 5 cm dlhá, stredne hrubá, priliehavá a hustá. Na chrbte a chvoste dlhšia. Podsada hustá, najmä v zimných mesiacoch, nesmie chýbať ani v lete.

Tmavá až čierna, priliehavá, bez voľných záhybov.

Vyrovnaná, živá.

15 až 20 kg.

Vyššia postava ako predpisuje štandard, iné sfarbenie ako čierne, biele znaky, nepresné ohraničenie kresby. Svetlé oko, neúplný chrup, chybný hryz, ľahké, zašpicatené ucho, previsnuté pysky, voľná koža na krku, ťažkopádna zavalitá postava, nápadne dlhý chvost, chvost v pokoji nesený nad rovinou chrbta, ťažká hlava, plochý hrudník, mäkký chrbát, mäkké labky, nesprávne postavenie končatín, otvorené alebo zatvorené oko, príliž krátka srsť bez podsady, alebo príliš dlhá a zvlnená.